Ďakujeme, že môžeme...
Spojovací slogan novembrových podujatí tu, v Prahe. Jednoduchá veta, ktorá vyjadruje všetko, čo pre nás 17. november znamená. Lebo môžeme. Akokoľvek to znie ako fráza, sme slobodní. Môžeme sa voľne pohybovať. Môžeme čítať knihy, ktoré naši otcovia ani neotvorili. Môžeme vidieť krajiny, o ktorých naši rodičia ani nesnívali. Môžeme spoznávať ľudí rôznych svetadielov, o ktorých naši rodičia čítali len v románoch. Môžeme slobodne podnikať a byť úspešní. A môžeme pritom aj krachovať a padnúť na zem. Následne sa môžeme znovu dvihnúť.
Môžeme slobodne rozhodovať sami o sebe.
Ďakujeme, že môžeme...
Áno, ďakujeme napriek tomu, že môžeme aj nemôcť. Respektíve: môžeme byť leniví, môžeme sa nestarať, môžeme fňukať, môžeme dovoliť tým menej schopným, aby nám určovali životy. Môžeme nevedieť, že študenti novembra nie sú len študenti roku 1989. Môžeme nevedieť, že pražskí študenti roku 1939 dali svetu príklad boja za slobodu. Dali svetu Deň študentstva. Deň, v ktorý ich potomkovia pred dvadsiatimi deviatimi rokmi oslavovali slobodu a žiadali slobodu.
Pred osemdesiatimi rokmi bola odpoveďou streľba. Pred tridsiatimi obušky.
Ďakujeme, že môžeme...
Generačné poslanie rovesníkov Jana Opletala - našich prarodičov - bolo v otvorenom boji proti fašizmu. Generačné poslanie našich starých rodičov bol odpor proti komunizmu – ten odpor zlomili tanky sovietskej diktatúry.
Generačné poslanie našich rodičov ale nespočívalo v štrnganí kľúčov na námestiach. Tým len dokonali totálnu neschopnosť diktatúry ponúknuť čokoľvek nové okrem zákazov a násilia. Generačným poslaním našich rodičov spočívalo v budovaní demokratických inštitúcií. Tie tu máme. Ak nefungujú dobre, o niekoľko rokov v nich budeme sedieť my. Môžeme im dať alebo vrátiť poslanie a obsah.
Ďakujeme, že môžeme...
Včera sa v Bratislave a iných slovenských mestách zhromaždili ľudia, aj študenti, aby dali najavo, že sloboda a demokracia nie sú hračkou v rukách sebestredných uzurpátorov moci. Áno, môžeme a preto aj musíme priamo a bez okolkov povedať, že kto dnes opovrhuje slobodou a liberálnou demokraciou, opovrhuje spoločenským zriadením, ktoré v histórii ľudstva najefektívnejšie zabezpečilo kvalitný život širokým masám ľudí. Opovrhujú spojenectvom v najúspešnejšom projekte histórie ľudstva, európskou integráciou. Opovrhujú zriadením, v ktorom má hodnotu aj život jednoduchého človeka, v ktorom môže ktokoľvek byť strojcom svojho šťastia a jediným jeho obmedzením je sloboda iných ľudí.
Ďakujeme že môžeme...
Že my, študenti, ľudia, ktorí majú byť politicky, spoločensky a ekonomicky gramotnou časťou spoločnosti, môžeme s pokorou, vytrvalosťou a neúnavnou húževnatosťou vysvetľovať svojim rovesníkom, že našim nepriateľom nie je sused. Nie je iné náboženstvo. Nie je iná farba pleti či iný jazyk.
Môžeme a musíme neúnavne hlásať, že našim najväčším nepriateľom je naša lenivosť, neochota, netolerantnosť. Náš egoizmus a vzájomná nenávisť. Náš nezáujem o výdobytky, za ktoré naši dedovia položili životy a naši otcovia riskovali slobodu a kariéru. Nezáujem o veci verejné, cynické odmietnutie hodnôt, akými sú slušnosť, mravnosť a solidarita.
Dnes to môžeme slobodne hlásať a slobodne šíriť, aby sme presvedčili ľudí, že sloboda slova nie je sloboda lži, sloboda podnikania nie je sloboda rozkrádania. Sloboda akademická nie je sloboda podvádzať, opisovať a plagizovať. A najmä: že sloboda je v prvom rade zodpovednosť.
Dnešný sviatok je sviatkom všetkých študentov sveta. A zároveň sviatkom dnes už dvoch krajín, ktoré november 1989 zažili spolu, vo federácii. Bratislava zdraví Prahu a podobne ako v Prahe aj v Bratislave si povedzme, že ak tu o tridsať rokov naše deti budú ďakovať za to, že môžu, naše životy a naša práca budú mať význam.
Tak teda na záver: za túto možnosť ešte raz ďakujeme.
Ďakujeme, že môžeme.
Autorem projevu předneseného 17. listopadu 2018 na pražském Albertově je předseda slovenské Studentské rady vysokých škol.
